MÁRIA TERÉZIA
Kráľovná a cisárovná Mária Terézia je zaujímavá a inšpiratívna osoba. Ako 23 ročná žena v 18. storočí dokázala ustáť svoj zápas o dedičstvo takpovediac proti celej Európe. Presadila množstvo reforiem, ktoré trvajú dodnes. Ale čo je zaujímavé, že mala veľmi pozitívny vzťah k Bratislave. Rada tu chodila a mala tu veľa priateľov. Od 23. apríla do 10. mája sme v Primaciálnom paláci zorganizovali výstavu "Korunovácia Márie Terézie", aby sme priblížili jej rodičov cisára Karola VI. a Alžbetu Kristínu, zápas jej otca o presadenie Pragmatickej sankcie, jej bratislavskú korunováciu, hlavných aktérov jej korunovácie - ostrihomského arcibiskupa Imricha Esterháziho a palatína - bratislavského župana Jána IV. Pálfiho a jej zápas o získanie českej koruny.
Záštitu nad výstavou prevzal primátor Bratislavy Ivo Nesrovnal.
Posledné okamihy života Márie Terézie
28. október 1780 Mária Terézia pri plnom vedomí prijala uhorského dvorného kancelára a povedala mu: "Umieram. Povedzte svojmu národu, že som naň do poslednej chvíle s vďakou spomínala!" Rozlúčila sa so svojimi piatimi deťmi, ktoré stáli okolo nej. Užialený Jozef ostal pri nej najdlhšie. Keď jej povedal: Vaša Výsosť, zle sa Vám leží, - odvetila "Na umieranie to stačí."
29. októbra 1780 Ráno si ako obvykle žiadala kávu. Večer dostala kŕčovitý záchvat a potom mŕtva klesla do Jozefovho náručia. Jozef sa sklonil k svojej mŕtvej matke a plakal.
Mária Terézia bola veľmi nábožná. Ráno začínala na kolenách. Modlitba. Duchovné čítanie. Každý deň sa zúčastňovala svätej omše v nedele a sviatočné dni dokonca dvakrát. Svojej dcére Márii Antónii písala: "Všetko záleží od dobrého začiatku dňa, od toho ako ho začíname, potom môžeme aj zo všedných skutkov urobiť dobré a záslužné". Večer si spytovala svedomie. Z jej nábožnosti vyplýval aj veľký zmysel pre vladársku zodpovednosť.
Uvedomovala si svoju veľkú zodpovednosť za svoje poslanie "z milosti Božej kráľ", preto sa usilovala hľadať Božiu vôľu. "Naše chyby nikdy nie sú malé, zanechávajú mnoho následkov a veľkú vinu, za ktorú sa musíme zodpovedať pred Bohom" - písala svojmu synovi Leopoldovi.
"Všetko dobré pochádza nesporne od Boha, on je zdrojom všetkej milosti. Nemôžem inak ako dobromyseľne napomenúť svojich potomkov, aby čo najsvedomitejšie nasledovali príklady svojich predkov a teda pri všetkých udalostiach sa s plnou dôverou spoliehali na Boha a verili v jeho mocnú podporu vo všetkých veciach a v každom čase, aby ich mienka bola vo všetkom čistá a bez bočných úmyslov."
ZÁPAS MÁRIE TERÉZIE O JEJ DEDIČSTVO
15. novembra 1740 dostala Mária Terézia od Fridricha II. list, že za odstúpenie Sliezska jej dá 2 milióny zlatých, bude podporovať rakúske záujmy v Ríši a podporí jej manžela Františka Lotrinského za cisára Svätej rímskej ríše nemeckého národa. Viedeň to považovala za provokáciu a na list neodpovedala.
21. novembra 1740 Mária Terézia vymenovala svojho manžela Františka za svojho spoluvládcu.
16. decembra 1740 dvadsaťsedemtisícová armáda pruského kráľa Fridricha II. bez vypovedania vojny vtrhla do Sliezska, ktoré bolo najrozvinutejšou časťou monarchie. Nálada v Sliezsku bola rozpoltená. Protestanti vítali pruskú inváziu. Habsburgovci neboli v Sliezsku veľmi obľúbení, pretože výnosy zo štedrého poľnohospodárstva a nerastného bohatstva putovali predovšetkým do Viedne. Keď na verejných budovách vymenili rakúskeho dvojhlavého orla za jednohlavého pruského, ľudia žartovali, že ten vták s jednou hlavou bude žrať hádam menej daní ako ten s dvomi hlavami.
3. januára 1741 otvorí pruským vojskám svoje brány slobodné ríšske mesto Vratislav (Vroclav) a Fridrichovi sa dostáva priateľského privítania. (Vo Vroclavi sa narodil sochár Ľudovít Gode - žiak G. R. Donnera, ktorý v Bratislave vytvoril viacero svojich diel - napr. rokoková kazateľnica v jezuitskom kostole).
Začiatkom roku 1741 sa prvý minister francúzskeho kráľa Ľudovíta XV. kardinál Fleury, hoci váhovo a s výhradami, priklonil k možnosti začať vojenský konflikt s Máriou Teréziou. Francúzskeho maršala Belle-Isle poveril rozsiahlymi diplomatickými úlohami: mal zabezpečiť, aby v budúcej cisárskej voľbe kurfirsti pokiaľ možno jednomyseľne zvolili za cisára bavorského vojvodu Karola Albrechta a aby sa vytvorila silná koalícia schopná úspešného vojenského výpadu proti Márii Terézii. Kardinál Fleury mal obavu, že v prípade zvolenia Františka Lotrinského za cisára, by sa ten pokúsil o obnovu vlády svojho rodu v Lotrinsku, ktoré v blízkej budúcnosti malo pripadnúť definitívne Francúzsku.
25. januára 1741 zomrelo Márii Terézii už jej druhé dieťa - jednoročná Mária Karolína, ktorá sa narodila ako tretia v poradí.
13. marca 1741 ráno medzi druhou a treťou hodinou sa Márii Terézii narodil syn. Mária Terézia sa pred pôrodom často modlievala k svätému Jozefovi, aby dieťa, ktoré sa malo v marci narodiť, bol konečne vytúžený syn. Preto mu dala meno Jozef. Ešte v ten deň bol pokrstený v Rytierskej sále v Hofburgu za účasti pápežského nuncia Camila Pauluciho, za hojnej účasti biskupov, prelátov, rytierov Rádu Zlatého rúna, kráľovských ministrov, zástupcov zemských stavov... Za krstných otcov vybrali princa Jozefa Fridricha zo Sasko-Hildburghausenu a kardinála Žigmunda Koloniča, ktorý krstný obrad vykonal. Obaja krstní otcovia vlastne zastupovali skutočných krstných: pápeža Benedikta XIV. a saského kurfirsta a poľského kráľa Fridricha Augusta II. To sa prejavilo i v ďalších menách, ktoré dieťa dostalo: Jozef Benedikt August Ján Anton Michal Adam.
10. apríla 1741 V bitke pri Malviciach – Malwitz - boli rakúske vojská porazené pruskou armádou. Sarkastický Fridrich Veľký si pri ďakovných bohoslužbách zvolil citát z 1. listu apoštola Pavla Timotejovi: "Žena nech sa učí v tichosti a v úplnej podriadenosti. Učiť žene nedovoľujem, ani vládnuť nad mužom, ale nech je tichá. Veď prvý bol stvorený Adam, až potom Eva. A nie Adam bol zvedený, ale žena sa dala zviesť a padla do hriechu. Ale spasí sa rodením detí, ak vytrvajú vo viere a láske, v posväcovaní a v trpezlivosti." (1 Tim 2,11-15).
28. mája 1741 bola podpísaná bavorsko-španielska zmluva, v ktorej sa Španielsko zaviazalo poskytnúť Bavorsku významnú finančnú pomoc v jeho zápase o rakúske dedičstvo.
5. júna 1741 bola podpísaná francúzsko-pruská obranná zmluva, v ktorej bolo Fridrichovi II. sľúbené za jeho príklon k francúzskej politike Dolné Sliezsko a slobodné ríšske mesto Vratislav.
13. júna 1741 - Keď mal arcivojvoda Jozef tri mesiace, Mária Terézia ho prvýkrát ukázala svojim poddaným z okna Hofburgu. Ľud na to odpovedal nadšeným jasotom.
25. júna 1741 sa uskutočnila v Bratislave uhorská korunovácia Márie Terézie.
31. augusta 1741 keď bola koalícia proti Márii Terézii dohodnutá a územia monarchie podelené. Začala vojna. Karol Albert obsadil biskupské mesto Passau a 11. septembra prekročil hranice Horného Rakúska a v priebehu niekoľkých dní toto územie obsadil. Bavorská armáda bola doplnená o francúzske jednotky, tvoriace formálne kurfirstove jednotky, pretože Francúzsko udržiavalo fikciu, že vojnu nevedie. Veliteľom spojeného vojska bol formálne kurfirst, fakticky francúzsky maršal Belle-Isle. V hlavnom meste Horného Rakúska v Linci sa Karol Albert nechal prehlásiť za rakúskeho arcivojvodu a s uspokojením prijal hold hornorakúskych stavov. V ďalších dňoch takticky vyčkával. Pôvodný zámer bol najprv obsadiť Čechy, zaistiť si českú korunu a tak kurfirstský hlas pre cisársku korunováciu. Na naliehanie Fridricha II. sa však rozhodol tiahnuť na Viedeň. Keď však zistil, že Fridrich nie je ochotný poskytnúť mu väčšiu pomoc a že jeho saský spojenec by mohol sám obsadiť Prahu, vrátil sa k pôvodnému zámeru - obsadiť Čechy.
7. septembra 1741 pozvala na stretnutie Mária Terézia skupinu uhorských magnátov, ktorých považovala za najvernejších. Otvorene a čestne opisuje svoju situáciu, nič neprikrášľuje. Dáva im na uváženie, čo by jej porážka znamenala pre Uhorsko. Potrebuje vojakov, zbrane a financie.
11. septembra 1741 pozvala Mária Terézia členov obidvoch komôr uhorského snemu na bratislavský hrad. Mária Terézia, odetá v čiernom na znak smútku za svojou tetou, na hlave s uhorskou korunou a na rukách so svojím synom. „Ide o Uhorské kráľovstvo, o našu osobu, o naše deti, o korunu. Všetkými opustení utiekame sa k vernosti Uhrov, k ich oddávna známej statočnosti." Mladá panovníčka zobudila rytierskeho ducha uhorskej šľachty. Tá tasila zbrane a spontánne prevolávala: "Život a krv za našu kráľovnú". Prisľúbili vyhlásenie šľachtickej insurekcie a zapojenie uhorského vojska do bojov o záchranu celistvosti monarchie.
19. septembra 1741 bola podpísaná bavorsko-saská predbežná zmluva vo Frankfurte nad Mohanom o rozdelení dedičstva po Karlovi VI. (okrem Talianska). Márii Terézii ponechávala len Uhorsko a východnú časť rakúskych zemí. Pôvodne chcel Karel Albert aj tieto zeme. Karol Albert si vo frankfurtskej zmluve nárokoval Horné Rakúsko, Tirolsko, Vorarlbergsko, drobné územia vo Švábsku (tzv. Predné Rakúsko) a celé Česko s kráľovským titulom a kurfirstským hlasom.
9. októbra 1741 Mária Terézia uzavrela tajnú dohodu s pruským kráľom Fridrichom. Ten si neželal silný vplyv Francúzska v Ríši. Ním požadované územie Sliezska už mal obsadené a preto sa mu nechcelo ďalej bojovať za záujmy spojencov. Zmluva bola uzavretá v sliezskom Klein-Schnellendorfe. Mária Terézia uznávala pruský nárok na Dolné Sliezsko rozšírené o Nisu a okolie. Po podpísaní dohody Fridrich II. dokonca generálovi Neippergovi radil, že môže odtiahnuť s celou svojou armádou proti Karolovi Albertovi.
11. októbra 1741 sa skončil uhorský snem v Bratislave. V Dóme sv. Martina sa konalo slávnostné Te Deum ako poďakovanie. Mária Terézia ostala v Bratislave ešte 2 mesiace. 15. októbra na sviatok sv. Terézie z Avily oslávila veľkolepo svoje meniny a na jej žiadosť sa uskutočnila slávnostná procesia v uliciach mesta, ktorou sa mala vyprosiť Božia pomoc v jej zápase o rakúske dedičstvo.
Zatiaľ čo frankfurtské jednania sa blížili k záveru, francúzsko-bavorské vojská sústredené v Hornom a Dolnom Rakúsku sa dali do pohybu smerom do južných Čiech. Od Kremsu a Mauternu cez Zwettl a České Budějovice do Veselí nad Lužnicí. Francúzi prešli cez Dunaj pri Mauthausene a pokračovali v smere cez Cáhlov a Dolní Dvořište do Budějovíc, zásobovacie oddiely tiahli z Linca.
26. októbra 1741 prvé francúzske jednotky vstúpili do Českých Budějovíc a hlavné francúzske jednotky prišli až v dňoch 9. až 13. novembra. 8. novembra České Budějovice slávnostne privítali bavorského kurfirsta Karola Alberta.
26. októbra 1741 vtrhli pruské vojská do kladského grófstva, 3. novembra už boli v Hradci Králové a 4. novembra v Mladej Boleslavi. V priebehu niekoľkých dní pruské jednotky obsadili Hrádecko a Boleslavsko a čásť Litoměřicka až po rieku Labe. Fridrich II. nepomýšľal na priame vojenské akcie, vojsko malo v Čechách len "prezimovať" - prestravovať sa na cudzí účet. Drancovanie pruských vojsk na obsadených územiach bolo bezohľadné a veľmi drsné. Vojaci v noci prepadávali mestá a dediny. Brali nielen financie a naturálie, ale i násilím odvliekli mladých ľudí a brali ich do armády. Mnoho rodičov preto schovávalo svoje deti a keď ich nechceli prezradiť, boli vystavení mučeniu. Na tieto praktiky sa sťažoval i bavorský kurfirst Karol Albrecht. Následne nato pruský kráľ Fridrich napísal svojmu generálovi kniežaťu Leopoldovi Anhaltsko-Desavskému, že „sliepka sa má síce riadne ošklbať, ale takým spôsobom, aby nekričala.“
Na rozdiel od Prusov, bavorsko-francúzske vojská vstupom do Čiech dodržiavali prísnu disciplínu a k obyvateľstvu pristupovali priateľsky: za všetky potraviny, ktoré dostali od obyvateľov, platili v hotovosti a dobrými mincami, aby demonštrovali, že kurfirst prichádza do vlastnej zeme ako ich otec, ktorému záleží na svojich poddaných.
O trochu neskoršie 4. novembra 1741 vstúpili do Čiech i saské vojská. Pôvodne maršal Belle-Isle zamýšľal poslať saské vojská na Moravu, ktorá mala pripadnúť práve Sasku, ale po klein-schnellendorfskej zmluve bola za cieľ saských vojsk určená Praha. Cez Teplice a Litoměřice sa 17. novembra saská armáda utáborila v Tursku, približne 20 km severne od Prahy.
Po odchode jej manžela Františka Lotrinského so svojím bratom Karolom Lotrinským na bojiská do Čiech, sa Mária Terézia s deťmi presťahovala z bratislavského hradu do arcibiskupského paláca v meste. Na hrade začalo balenie a sťahovanie. Do Viedne odišlo množstvo ľudí a kočiarov, ktoré prevážali početnú batožinu viedenského dvora.
5. novembra 1741 sa ujal František Lotrinský vrchného velenia armády, ktorá sa stiahla zo sliezskeho Nis cez Olomouc až k Znojmu.
7. novembra 1741 vo veľkej sále vratislavskej radnice sliezska šľachta vzdala hold svojmu novému panovníkovi Fridrichovi II. Sliezsko kultúrne i ekonomicky viac inklinovalo k svojmu brandenburskému susedovi ako k Rakúsku.
14. novembra 1741 došlo k prvému stretu armád. Uhorskí husári obsadili Jindřichův Hradec v južných Čechách, spojenci tam nenechali príliš veľkú posádku. V nasledujúcich dňoch sa k mestu od západu stiahli rakúske vojská, ktorým velil maršal Kristián knieža z Lobkovic a vojsko pod velením Františka Lotrinského z južnej Moravy. Rakúske sily tak disponovali v južných Čechách silou 28.800 mužov pechoty a 13.600 mužov jazdy.
Karol Albert chcel pôvodne vojskám Márie Terézie vzdorovať. Ale nakoniec sa rozhodol čo najskôr dobyť Prahu, preto ešte 11. novembra opustil České Budějovice a po týždňovom pochode prišiel pred Prahu. Tam sa k jeho armáde pridala ešte ďalšia časť francúzskych vojsk. Celkovo tak pred Prahou stálo 11.500 francúzskych pešiakov, 5.000 mužov francúzskej jazdy a 18.000 Sasov.
V Prahe bolo okolo 2.000 vojakov stáleho vojska Márie Terézie, ktorým velil plukovník gróf Herman Karol von Ogilvy. Pri obrane Prahy sa ešte počítalo s 1.500 ozbrojenými študentmi a mešťanmi, na ktorých sa však nedalo úplne spoľahnúť.
Útok na Prahu začal dosť neskoro, pretože spojenci sa dlho radili, či na mesto zaútočiť, či ho vyhladovať a či najprv nezviesť bitku s vojskom arcivojvodu Františka Lotrinského. Napokon rozhodol návrh saského maršala Fridricha Augusta Rutowského o prekvapivom útoku na Prahu v noci o jednej hodine z 25. na 26. novembra. Vojská vnikli do Prahy na viacerých miestach a ráno plukovník Ogilvy kapituloval. Ešte dopoludnia prišiel do mesta Karol Albert a v katedrále sv. Víta sa zúčastnil slávnostného spievania hymnu Te Deum ako poďakovanie za dobytie mesta. V nasledujúci deň sa ubytoval už na pražskom hrade.
27. novembra 1741 keď dorazili vojská Márie Terézie do Benešova, Františkovi Lotrinskému došla spáva, že Praha padla. V tomto sa prejavilo chybné velenie arcivojvodu spolu s generálom Neippergom. Keby sa rýchlejšie ponáhľali Prahe na pomoc, nemusela by padnúť do rúk vojsk Karola Alberta, hlavne keď spojenecké vojská váhali ohľadom ďalšieho postupu. Jeho vojsko tak stálo pred Prahou a situácia sa stávala zúfalou. Chýbali mu zásoby potravín, krmiva, hrozila zima, dezercie vojakov a napokon rozklad armády. Po porade s generalitou sa rozhodol stiahnuť na prezimovanie do južných a juhovýchodných Čiech.
7. decembra 1741 sa Karol Albert nechal oficiálne vyhlásiť českým kráľom. V patente, ktorého text sa potom na pražských uliciach prevolával, sľuboval stavom a všetkým obyvateľom kráľovstva svoju náklonnosť a zachovávanie ich privilégií. Tým, ktorí ho neuznajú a zostanú v službách Márie Terézie sa vyhrážal prísnymi trestami, predovšetkým stratou majetku. Šľachta a príslušníci zemských stavov mali svoju vernosť novému kráľovi doložiť slávnostným holdovaním. Boli určené tri termíny: 19. december, 8. január a 8. február 1742. Holdovania sa zúčastnila takmer polovica šľachty a predovšetkým tá, ktorá patrila k zámožnejším rodom a ktoré boli úzko spojené aj so správou českých zemí. Hold novému kráľovi vzdal i pražský arcibiskup Ján Móric Gustav gróf z Manderscheid-Blanckheimu. Karol Albert sa tak mohol považovať za skutočného českého kráľa. Jediné, čo mu ešte chýbalo, bol korunovačný obrad, ktorý sa nemohol uskutočniť, pretože české korunovačné klenoty boli vo Viedni. Karol Albert vymenoval novú českú vládu a potom na konci roka sa vybral cez Drážďany a Mníchov do Mannheimu, kde vyčkával na rozhodnutie kurfirstského kolégia, ktoré volilo nového cisára.
7. decembra 1741 opustili Bratislavu deti Márie Terézie. O štyri dni nato sa s Bratislavou rozlúčila i Mária Terézia. Po šiestich mesiacoch sa skončil najdlhší pobyt habsburského panovníka a jeho dvora v Bratislave - hlavnom meste Uhorska.
26. decembra 1741 kapitulovala pevnosť Olomouc. Prusi obsadili celú severnú Moravu až k Mohelnici, po Olomouc a Prostějov.
Koncom roku 1741 sa v Dolnom Rakúsku zhromaždilo druhé rakúske vojsko zložené predovšetkým z uhorských posíl, ktorým velil skúsený maršal Ludvik Andreas Khevenhüller. 30. decembra jeho vojsko prekročilo Enžu a začali obliehať Linz. V priebehu januára ho dobyli a obsadili celé Horné Rakúsko.
2. január 1742 arcivojvoda František Lotrinský odovzdal velenie nad armádou svojmu bratovi Karolovi. Rakúske vojská získali síce osobne statočného a teoreticky dobre pripraveného veliteľa, ale Karol bol známy svojou nerozhodnosťou a nesamostatnosťou.
Začiatkom roku 1742 sa Márii Terézii podarilo od protihabsburskej koalície odvrátiť sardínskeho kráľa Karola Emanuela I., ktorému sľúbila časť územia milánskeho vojvodstva. Situácia sa pre cisára Karola Alberta začínala komplikovať. Uvedomoval si naliehavosť väčšej spolupráce so svojimi spojencami Saskom a Pruskom. Podľa jeho plánu sa saské jednotky mali spojiť s francúzskymi a pruskými, dobyť Jihlavu a České Budějovice a potom znovu obsadiť Horné Rakúsko. Tento plán potom presadil na spojeneckom stretnutí v Drážďanoch 16 .- 20. januára 1742.
24. januára 1742 sa uskutočnila vo Frankfurte cisárska voľba. Kurfirsti takmer jednohlasne (bez českého hlasu, ktorého platnosť bola pozastavená) rozhodli, že novým cisárom Svätej rímskej ríše nemeckého národa bude Karol Albert. 12. februára sa uskutočnila potom jeho slávnostná korunovácia a do dejín sa zapísal ako cisár Karol VII. 8. marca 1742 sa uskutočnila korunovácia jeho manželky – tety Márie Terézie – Márie Amálie za cisárovnú.
12. februára 1742 kapituloval Mníchov. Rakúske vojská obsadili veľkú časť Bavorska. Pandúri baróna Trencka naplnili Bavorsko hrôzou. Korunovaný cisár Karol VII. sa len s hrôzou pozeral, ako mu krajinu drancujú rakúske vojská.
15. februára 1742 spojenecké vojská bez boja obsadili Jihlavu.
7. marca 1742 Fridrich II. sa rozhodol tiahnuť na hlavné mesto Moravy - Brno. Obliehanie bolo neúspešné. Fridrich II. sa v liste kardinálovi Fleury sťažuje na husárov a uhorských insurgentov, ktorí útočili na menšie oddiely Prusov, narušovali zásobovanie a znepokojovali nepriateľov: "je to najprekliatejšie pokolenie, aké kedy Boh stvoril."
4. apríla 1742 sa Sasi stiahli z Moravy, nie k Francúzom do Prahy ale do východných Čiech do Litoměřic. Tento saský ústup primäl Fridricha II. takisto k ústupu. Vyprázdnené pozície obsadzovali rakúske vojská pod vedením Karola Lotrinského z južných Čiech cez rakúsky Waldviertel do Znojma a potom cez Brno a Vyškov na severnú Moravu, kde boli sústredené len menšie pruské sily.
13. mája 1742 sa narodila Mária Kristína, ktorá sa stala najobľúbenejšou dcérou svojej matky. Narodila sa práve na narodeniny Márie Terézie.
17. mája 1742 sa pruská armáda stretla s rakúskou v boji pri mestečku Chotušice neďaleko Čáslavi. Víťazstvo sa priklonilo na stranu Prusov. Prehratá bitka prinútila Máriu Teréziu uzatvoriť separátny mier s Fridrichom II., ktorý jej Fridrich ponúkal už dlhšiu dobu. K tomuto mieru Máriu Teréziu tlačili už i Angličania, ktorí očakávali, že Rakúšania si uvoľnia ruky pre intenzívnejší boj aj proti ich nepriateľom - Francúzom a potom španielsko-neapolské vojsko sa chystalo zaútočiť na Toskánsko.
11. júna 1742 Mária Terézia uzatvorila s Fridrichom II. predbežný mier. Prusko získalo celé Dolné Sliezko, veľkú časť Horného Sliezka a Kladsko. Mária Terézia sa musela uspokojiť len s Opavskom, Krnovskom, Tešínskom a južnej časti Niska. Po podpise mieru sa pruské vojská stiahli z Čiech. Strata Sliezska bola bolestná, ale otvorila Márii Terézii cestu opätovne získať Česko, hlavne potom, ako sa krátko nato 3.-9. júla z Čiech stiahli aj saské vojská, hoci Sasko nezískalo žiadne územie.
16. júna 1742 vojská Karola Lotrinského po pochode od Písku obsadili Plzeň, kde sa im takmer bez boja vzdala tamojšia posádka. Keď sa nasledujúci deň Karol Lotrinský dozvedel o uzavretí mieru s Pruskom, prikázal svojmu vojsku tiahnuť na Prahu. To isté prikázal aj uhorskému vojsku, ktoré zanechal na Morave. Francúzske vojsko v stredných Čechách sa dostalo do obkľúčenia. Francúzsky maršal Broglie vydal rozkaz na ústup k Prahe. Po príchode rakúskych vojsk k Prahe sa 15. augusta Francúzi stiahli do mesta – 30.000 vojakov a 6.000 koní. Samotná Praha mala v tom čase okolo 50.000 obyvateľov.
Situácia obkľúčených francúzskych vojsk sa stala vážna. Stratili svojich spojencov – Prusov a Sasov. Kardinál Fleury začal diplomatickou cestou sondovať, či je Mária Terézia ochotná pristúpiť k dohode. Maršal Belle-Isle bol poverený rokovať s rakúskym hlavným stanom. Karol Lotrinský poslal na rokovania generála Königsegga. Na prvom rokovaní Belle-Isle zdôraznil, že francúzsky kráľ Ľudovít XV. má vôľu dosiahnuť mier v Nemecku (čím myslel aj na České krajiny) a že vlastne samotné Francúzsko nemá s uhorskou kráľovnou žiaden spor. Keď mu na to Königsegg položil konkrétnu otázku na podmienky mieru, vyjadril ochotu ústupu z Čiech.
Francúzske návrhy vyvolali vo Viedni opačný účinok. Posilnili odhodlanie Márie Terézie viesť vojnu do víťazného konca. Hlavne potom ako Anglicko začalo s dopravou svojho vojska do Holandska. Odpoveď Viedne bola tvrdá, odmietla francúzske podmienky.
25. júla 1742 francúzsky kráľ poveril maršala Mailleboisa, aby so svojou druhou armádou, ktorá stála od začiatku vojny nečinne od belgickej Másy po Hannoversko a blokovala prípadne vojenské vystúpenie Anglicka a Holandska v prospech Márie Terézie, aby zasiahla a vyslobodila obkľúčenú francúzsku armádu v Prahe.
Keď sa vo Viedni dozvedeli o presune tejto druhej francúzskej armády, zanechali obliehanie Prahy a presunuli svoje hlavné jednotky do západných Čiech v ústrety prichádzajúcim Francúzom. Pred Prahou ostali len tri husárske pluky a väčšina nepravidelných jednotiek, v ktorých sa rozmohla dezercia. Naverbovaným vojakom sa končila služba a svojvoľne odchádzali domov do Uhorska.
Na česko-bavorskej hranici sa zoskupili proti sebe dve armády. Francúzska vedená maršalom Mailleboisom o počte 62.000 vojakov a Rakúska vedená Františkom Lotrinským, ku ktorej sa pripojila aj Khevenhüllerova armáda počtom 82.000 vojakov. Takáto koncentrácia vojsk však spôsobovala veľké zásobovacie problémy. Francúzska armáda dorazila do Chebu a potom smerovala na Kadaň. Rakúska armáda tiahla popri nich so zámerom v prípade vhodnej chvíle zatarasiť Francúzom cestu na Prahu.
14. októbra 1742 sa uskutočnila udalosť, ktorá ovplyvnila osud Mailleboisej misie. Predvoj francúzskych vojsk do Kadane narazil na oddiel prichádzajúcich husárov. Francúzi sa stiahli do františkánskeho kláštora za mestom, kde ich však husári bez milosti zmasakrovali. Nato sa maršál Mailleboise rozhodol stiahnuť naspäť do Chebu a odtiaľ do Bavorska. Svoj ústup zdôvodňoval aj zásobovacími problémami. František Lotrinský ho sledoval až na bavorsko-hornorakúske hranice, pretože si nebol istý, či sa Francúzi nevrátia. Časť svojich vojsk však už poslal k Prahe pod vedením kniežaťa Lobkovica, aby bránila obkľúčeným Francúzom v odchode.
Po neúspechu maršala Mailleboise bolo maršálovi Belle-Islovi zrejmé, že musí odchod z Prahy zorganizovať na vlastnú päsť. Rozhodnutie padlo 9. decembra. Za cieľ pochodu bol vybratý Cheb. Francúzska armáda sa dala na pochod v noci zo 16. na 17. decembra. Išla po vedľajších cestách. Cesta trvala 10 dní. Párkrát sa dostala do menších stretov s husármi. Tuhá zima však spôsobila nemalé straty na životoch i zdraví vojakov. Neveľká posádka, ktorú Belle-Isle nechal v Prahe sa v posledný deň v roku vzdala rakúskym jednotkám.
2. januára 1743 do Prahy vstúpili rakúske vojská za jasotu domáceho obyvateľstva. Vláda Karola Alberta bola definitívne zlomená. Márii Terézii už nič nebránilo, aby sa dala v Prahe korunovať.
29. apríla 1743 mladá uhorská kráľovná Mária Terézia prišla slávnostne do Prahy na korunováciu.
8. mája 1743 porazila Khevenhüllerova armáda bavorskú armádu pri Simbachu, po ktorej sa Bavorsko zaviazalo k prímeriu až do konca vojny. Francúzi sa stiahli za Rýn. Zároveň boli prinútené k ústupu španielske vojská v Taliansku.
12. mája 1743 sa uskutočnila korunovácia Márie Terézie za českú kráľovnú v chráme sv. Víta. Obrad viedol olomoucky arcibiskup knieža Jakub Arnošt von Lichtenstein-Kastelkorn, nakoľko pražský arcibiskup Manderscheid bol v nemilosti spolu s mnohými českými šľachticmi, pretože podporoval bavorského kurfirsta Karola Alberta v zápase o český trón. Česká korunovácia bola manifestom Márie Terézie, že sa nehodlá vzdať práva jej dynastie na český trón a že ruší všetky nároky Karola Alberta na českú korunu, hoci ňou korunovaný ani nebol.
Česká korunovácia Márie Terézie bola vlastne aj akýmsi aktom zmierenia s nevernými českými stavmi. Tresty v porovnaní so sankciami po bitke na Bielej hore 1620 boli mierne. Koncom júna 1743 bol vytvorený špeciálny súd - judicium delegatum výlučne z členov českej šľachty. Nikto nebol stíhaný len za to, že sľúbil vernosť vzdorokráľovi. Tí, ktorí zastávali úrady, boli väčšinou mimosúdne zbavení funkcie. Trestom smrti malo byť potrestaných len 9 šľachticov na čele s bývalým českým kancelárom barónom Kaisersteinom. Tí však boli v zahraničí. Jediný, kto bol privedený pred kata, bol šľachtic Karel David - 28. júna 1743. Keď kat dvíhal meč, bolo mu oznámené, že kráľovná Mária Terézia mu udeľuje milosť. Zomrel v budínskej väznici až o niekoľko rokov.
Celková bilancia bola veľmi prijateľná: nikto nebol popravený, takmer žiaden šľachtic nezostal trvalo vo väzení, bolo skonfiškovaných niekoľko majetkov, bolo udelených niekoľko vysokých pokút, niektorí ostali vo vyhnanstve na čele s Kaisersteinom, jeden šľachtic zomrel v priebehu vyšetrovania a Karel David zomrel v pevnostnom väzení, niektorí mali zakázaní prístup na dvor.
Táto veľkorysosť sa Márii Terézii oplatila. Keď v roku 1744 znovu vtrhol do Čiech Fridrich II., z českej šľachty sa k nemu už nik nepridal, ba naopak, zo svojich poľovníkov a poddaných stavali zemskú domobranu, ktorá nepriateľa zdržiavala.
Na rozdiel od predchádzajúcich korunovácií českých kráľov sa na tejto korunovácii zúčastnila i početná delegácia uhorskej šľachty, ktorá sa správala v protiklade k mnohým českým šľachticom veľmi sebavedomo. Kráľovná Mária Terézia a jej dvor im preukazovali svoju úctu a obdiv za ich statočnosť a vojenské umenie, pretože práve oni sa pričinili o túto korunovácia.
13. mája 1743 Deň po svojej českej korunovácii Mária Terézia oslávila svoje narodeniny. Na oslave nechýbala torta, na ktorej sa popri českom vynímal aj uhorský erb.
27. júna 1743 anglickému kráľovi Jurajovi II., ktorý bol zároveň aj hannoverským kurfirstom sa podarilo vytvoriť „pragmatickú armádu“ spojených anglických, holandských, hannoverských a rakúskych vojsk a poraziť Francúzov v bitke pri Dettingene.
13. augusta 1743 sa Márii Terézii narodilo šieste dieťa, ktorému dala znovu meno Mária Alžbeta.
13. septembra 1743 bola uzatvorená Wormská zmluva, ktorá zakladala spojenectvo medzi Rakúskom, Veľkou Britániou a Sardínskym kráľovstvom. Zmluva posilňovala bezpečnosť ohrozených rakúskych území v Holandsku a Taliansku.
Po smrti kardinála Fleuryho ešte 29. januára 1743 a na základe týchto udalostí sa francúzsky kráľ Ľudovít XV. rozhodol prevziať riadenie francúzskej politiky do vlastných rúk a vyhlásil vojnu Veľkej Británii a Márii Terézii. Vojna o rakúske dedičstvo ešte vonkoncom nekončila.